Od sna o živote, ku snu o smrti...

Autor: Jaroslav Toček | 6.8.2012 o 17:59 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  33x

Ako malý som často uvažoval, aké by to bolo stať  sa spisovateľom. Mám na mysli jedného z tých chlapíkov, často obsadzovaných v amerických filmoch. Najprv sú síce nešťastný, no vždy nájdu osudovú lásku a usadia sa. Po čase úvah som dospel k tomu, že by to nemohol byť problém. Teda aspoň  pre mňa nie, keďže mám vraj tvorivý talent. No zas pri kvantite dnešnej „produkcie“ by mohlo byť ťažké presadiť sa. Veď čo, v dnešnej dobe vie písať kdekto a gramotnosť patrí k bežným veciam.

 

Tu sa dostávame na kameň úrazu. Pokiaľ ste niekedy viedli rozhovor s nejakým človekom, čo je zrejme veľmi pravdepodobné, keďže aj čitateľ mojich výplodov bude zrejme príslušníkom ľudskej rasy. Teda viedli ste rozhovor a pravdepodobne ste boli sklamaní, tak ako ja. Sklamaní nielen úrovňou žalostne nízkej inteligencie, ale aj úrovňou názorov a mierou predsudkov. Sklamali ma ľudia, ich plytké hodnoty a ich plytké ciele.  Ich úzkoprsosť vo mne vyvoláva pocit zúfalstva.

Teda sme zúfalí, no čo ďalej. Čo ďalej? Čo ak sme odsúdení do smrti trpieť pod nadvládou hlúposti?  Čo ak nepríjmeme plytké hodnoty? Ak som prisahal, že nebudem denne pritakávať debilom obmedzeným  svojimi materiálnymi potrebami. Ak som povedal nie. Tak zrejme žijem v rozprávke, som hlavný hrdina, no je to rozprávka, ktorá nekončí šťastným koncom.
Odsúdený k záhube, ako pesimistická úvaha optimistu. Teda, aj keď všetko bude zlé a horšie, pozitívna správa je, že to skončí a vyhliadka je taká, že nikto nevie, čo bude potom. Ergo, ako sa postaviť k nápadu duševne chorých jedincov a odísť dôstojne? Vysloviť vedome svoje posledné slová a otrčiť kopytá? Otrčiť ich naschvál? Teda títo jedinci sú podľa mňa buď zbabelí, nezodpovední, alebo len majú mierne slabší pud sebazáchovy, tak ako ja. Stačí si na smrteľnej posteli uvedomiť, v trochu morbídnom zmysle porekadlo: Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra! A vytiahnuť šnúru zo zásuvky. Ešte povedať: „Dovidenia pán primár a nebuďte taký kokot, že to zapojíte naspäť“.
Takto si predstavujem jeden z tých šťastných koncov, nebáť sa, neľutovať,  so cťou, iróniou a štýlom. A hlave s myšlienkou, že napriek tomu, že ste ma chceli zlomiť, ja som vydržal, bol som ten, čo podľa vás konal nepochopiteľne, ten, čo sa nevzdal svojich zásad, a nakoniec aj ten, čo môže takto v pokoji s úsmevom na tvári a urážkou na jazyku odísť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?