Triedna

Autor: Jaroslav Toček | 25.9.2012 o 20:58 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  99x

Pamätám si ako sme boli nastúpení. Pamätám si to ako dnes. Stál som medzi čerstvými prvákmi SPŠJM a pozeral som na budúcich triednych nášho ročníka. Bol som plný očakávania, nové mesto, noví ľudia a nové začiatky.

 

Zrak mi po chvíli zastal na peknej mladej učiteľke, našej budúcej triednej. Vtedy som to, samozrejme, ešte nevedel. No už vtedy som dúfal, že toto bude ten človek, pod ktorého budem spadať. Možno si poviete, že trepem, predsa som ju vtedy vôbec nepoznal. Dovolím si oponovať, lebo niektorým ľuďom sa stačí pozrieť do tváre a hneď viete čo sú zač. Bola z nás najustráchanejšia a mala aj najviac nadšenia. Musím povedať, bez nej by som nebol tam, kde dnes som. Teda viacerí by sme boli inde. Učitelia bývajú rôzni, niektorí sú striktní a nemajú radi študentov. Iní sú zas benevolentní a majú všetko na háku. Občas sa nájde výnimka, ktorej záleží na žiakoch.

Dnes ďakujem Bohu, že sa našla aj vtedy. Našli sme človeka, ktorý vám dokáže veriť, aj keď už sami sebe neveríte. Niekoho, kto chodí vo vysokých podpätkoch a nedokáže sa hnevať. Osobu, čo sa podujala hrať našu hru, podľa našich pravidiel a vyhrať. Osobu, čo veci vraví dovtedy, až sa stanú pravdou.

Ryšavá, charizmatická, príťažlivá a hlavne prehnane nadšená. Až mala tendenciu nakaziť ostatných. Triezvo mysliaca s očami, čo vidia pravdu z tej lepšej stránky. Teda aspoň, keď je to možné. Postupom času sa stávala dôležitým človekom pre každého z nás. Nielen preto, že cez jej podpis viedla cesta zo školy. Pre jej postoj. Pre spôsob, ako dokázala na každom vidieť to dobré. Preto, že nám urobila kávu. Preto, že netvrdila, že je niečo viac. Preto, že ako jej trieda sme mali pocit, že sme najdôležitejší. Dôležitejší ako učitelia či vedenie školy.

Ľudia zvyknú ukazovať svoj charakter postupne. Ja vždy čakám na nejakú zlú vlastnosť. Čakám na niečo zlé. Nie som pesimista, som realista. U našej triednej som sa nedočkal. A je to jedna z vecí, za ktorú som sakramentsky vďačný.

Dostal som lekciu. Ona bola jeden z tých, čo mi ukázali, že byť milý k ľuďom, čo si to možno nezaslúžia je cesta. Je strastiplná. Je ťažká. Ale nie je sa za čo hanbiť a to je dobrý pocit. Byť správny, dobrý, pokorný,  rôzne kultúry to volajú rôzne. Ja to volám byť ako triedna.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?